Je to tak, ženy sa ma naozaj boja. Teda tie, ktoré ma nepoznajú. Tie, ktoré v noci vystúpia z toho istého autobusu, a máme kus spoločnej cesty. Tie, ktoré náhodne stretnem po zotmení v parku, alebo na ľudoprázdnej ulici.
Vidím to okom dravca, ako sa mení ich reč tela. Zrazu kráčajú inak, telo držia inak, akoby viac pri zemi. So strachom počúvajú rytmus mojich krokov a občasné zakašľanie (áno, fajčiar...). Úkosom sledujú svoj natiahnutý tieň v svite pouličného osvetlenia a odhadujú, ako blízko budem, keď pri svojich nohách uvidia môj tieň. Krvilačným nosom doslova cítim pach ich strachu. Nadobličky pracujú a pripravujú ich na prastarú reakciu organizmu v ohrození - útok alebo únik.
A čo ja? Ja nie som dravec a môj nos nie je krvilačný. Jednak je to blbosť, lebo nosom sa krv nenasáva, a jednak som ťažko dopohody chalanisko, peace - love - understanding & shit like that.
Preto ma ten ich strach mrzí. Lebo je jedno, že máme 21. storočie, raw koláčiky a v kinách siedmy diel Star Wars. Stále sme sa nedostali do štádia, kedy sa žena nemusí sama v noci báť chlapa, čo jej kráča za chrbtom. Lebo nevie, či just zrovna nie som pošahanec. Pošahanec o akom včera čítala. Že pre pár dňami niečo niekoho niekde. A pri jej šťastí nastobohov aj ju. Tu a teraz. Panebože stoj pri mne.
S tým, že sa veci majú, ako sa majú, toho veľa nenarobím.
Kladiem si ale otázku, ako sa vlastne v takej chvíli správať. Mňa neteší, že sa ma bojí. Tep srdca 150 (a ako sa hovorí, má len jedno, musí si ho šanovať), zovretý žalúdok a tik v oku (dobre, to s tým okom možno nie). Každopádne to nie sú stavy, ktoré chcem niekomu spôsobovať.
Zavolať na ňu "Madam, nebojte sa, ja vám neublížim!" asi nebude najlepšia cesta. Predbehnúť? To asi radšej nie, tých pár sekúnd kým sa priblížim a prejdem ďalej má v sebe trochu infarktu. Nehovoriac o tom, že ja by som mohol schytať kaser do mojej vyjavenej tváre.
A tak len kráčam, nevolám a nepredbieham, sledujem ich strach a mrzí ma, že sú veci ako sú.